Tajné preteky: Drzý a grobiansky Lance Armstrong!

Lance Armstrong Zdroj: SITA

BRATISLAVA - Táto kniha vám otvorí oči. Vo svojej šokujúcej a odvážnej spovedi odhaľuje Tyler Hamilton, držiteľ zlatej olympijskej medaily, nechvályhodnú pravdu o svojom milovanom športe s rovnakým odhodlaním, s akým chcel kedysi vyhrať Tour de France. Jeho informácie o Lanceovi Armstrongovi znamenali zvrat vo vyšetrovaní veľkej dopingovej aféry 7-násobného víťaza najslávnejších cyklistických pretekov sveta. Športky.sk vám exkluzívne prinášajú úryvky z tohto nekompromisného pohľadu do prostredia profesionálnej cyklistiky. (2. časť)

Kúpte si knihu Tajné preteky o Lanceovi Armstrongovi. Kliknite sem!

VSTUP DO HRY

...vtedy som sa zoznámil s Lanceom. Bolo to v máji 1994, v jedno daždivé popoludnie vo Wilmingtone v štáte Delaware, kde som sa zúčastnil na pretekoch Tour DuPont: 12 dní, 1600 kilometrov, 112 jazdcov vrátane piatich z prvej deviatky najúspešnejších tímov na svete. S Lanceom sme boli zhruba v rovnakom veku, ale naše ciele sa výrazne líšili. Lance tam bol, aby vyhral, zatiaľ čo ja som chcel zistiť, či na to mám, či skutočne patrím k tým veľkým chlapcom.

Vtedy bol už veľkou hviezdou. Na jeseň vyhral jednodňové preteky svetového šampionátu v nórskom Osle. Mal som odložené číslo časopisu VeloNews s Lanceovou fotkou na titulke a jeho životný príbeh som poznal naspamäť: Texasan bez otca, ktorý sa narodil dospievajúcej matke, triatlonový talent, čo sa preorientoval na cestnú cyklistiku. Keď novinári opisovali jeho osobnosť, vo svojich článkoch nikdy nezabudli použiť výrazy „drzý“ a „grobiansky“. Videl som, ako Armstrong oslavoval svoje víťazstvo v Osle – pripomínal futbalistu, ktorý dal súperovi skvelý touchdown: posielal vzdušné bozky, vyhadzoval päste do vzduchu, predvádzal sa pred davom divákov ako páv. Niektorí ľudia – no dobre, veľmi veľa ľudí – považovali Lancea za arogantného domýšľavca. Ale mne sa jeho energia a agresívny štýl páčili. Keď sa pýtali Armstronga, či je druhý Greg LeMond, odpovedal bez váhania: „Nie, ja som prvý Lance Armstrong.“

Už vtedy sa o Lanceovi tradovalo mnoho historiek. Jedna hovorila o tom, ako raz majster sveta Moreno Argentin neúmyselne oslovil Armstronga nesprávnym menom; splietol si ho s Lanceovým spolujazdcom Andym Bishopom. Armstronga to rozzúrilo do nepríčetnosti. „Choď do riti, Chiappucci!“ vyletel na Argentina. To bolo pre zmenu meno jeho spolujazdca. Ďalší incident sa odohral na predchádzajúcom ročníku Tour DuPont. Jeden španielsky cyklista sa pokúsil vytlačiť Američana Scotta Merciera z trate. Armstrong okamžite vyštartoval rodákovi na pomoc, prirútil sa k Španielovi a prikázal mu, aby sa stiahol – a Španiel to skutočne urobil. Všetky historky hovorili v podstate o tom istom: o tvrdohlavom americkom kovbojovi Lanceovi, čo útočí na pevné múry európskej cyklistiky. Rád som ich počúval, lebo na tie múry som chcel zaútočiť aj ja.

Deň pred štartom som sa len tak prechádzal a nevedel sa vynadívať. Pred očami sa mi pohybovali tváre, ktoré som dovtedy videl iba v cyklistických časopisoch. Rus Viačeslav Jekimov, držiteľ zlatej olympijskej medaily, s hrivou rockovej hviezdy a typickým zamračeným výrazom. Mexický vrchár Raúl Alcalá, tichý zabijak, ktorý vyhral preteky rok predtým. George Hincapie, vyhúknutý Newyorčan s ospalými očami, o ktorom hovorili ako o budúcej hviezde americkej cyklistiky. Dokonca tam bol aj trojnásobný víťaz Tour de France Greg LeMond, pre ktorého to bol posledný rok pred ukončením aktívnej kariéry. Stále mal iskru v očiach a mladícky vzhľad.

Kondíciu jazdca poznáte podľa tvaru jeho zadku a žíl na jeho nohách. Tieto zadky boli bionické, menšie a pevnejšie, než aké som dovtedy videl. Žily na ich nohách vyzerali ako mapy cestnej siete. Ruky mali ako špáradlá. Dokázali v plnej rýchlosti prekĺznuť aj cez tú najzovretejšiu skupinku jazdcov, s jednou rukou na riadidlách. Pohľad na nich bol fascinujúci; pripomínali dostihové kone.
Pohľad na mňa – to bola iná pesnička. Ak oni predstavovali plnokrvníky, ja som bol ťažný kôň. Veľký zadok a na nohách ani stopa po žilách. Mal som úzke plecia, stehná lyžiarskeho pretekára a široké ruky, čo v obtiahnutom tričku vyzerali ako jaternice. Navyše som šliapal na pedále v štýle roztláčadla na zemiaky, a pretože som výškou patril k tým drobnejším, mal som tendenciu zakláňať hlavu dozadu, aby som videl ponad ostatných jazdcov, čo mi vraj dodávalo trochu začudovaný výraz, ako keby som si nebol celkom istý, kde vlastne som. Pravda je, že som nemal ani najmenšie právo zúčastniť sa na pretekoch Tour DuPont. Nemal som dosť síl, skúseností ani cyklistickej zručnosti na to, aby som mohol súťažiť s európskymi profesionálmi, nieto ešte poraziť ich v dvanásťdňovom maratóne.

Ale jeden husársky kúsok sa mi predsa len podaril: úvodná časovka, v ktorej každý jazdec preteká sám a jeho jediným súperom je čas. Bola to krátka etapa, merala iba štyritisícosemsto metrov a viedla kopcovitým terénom. Na niekoľkých úsekoch bola cesta vydláždená mačacími hlavami a nachádzalo sa na nej dosť ostrých zákrut, ktoré doslova privolávali pády, aké zvyčajne vidíte na lyžiarskych pretekoch, čo sa končili v mantineloch zo slamených balíkov. Úvodná časovka bola síce krátka, no všetci ju vnímali ako dôležité meradlo schopností, keďže každý jazdec sa v nej snažil vydať zo seba maximum. Deň pred časovkou som si prešiel celú trasu na bicykli aspoň šesťkrát. Preskúmal som každú zákrutu, uložil si do pamäti uhol, v akom sa do nej vchádzalo aj vychádzalo, zatvoril som oči a predstavil si sám seba v zajtrajšom prológu.
Ráno, v deň úvodnej časovky, začalo pršať. Postával som vedľa štartovacej rampy a debatoval so svojím usmievavým tridsaťdvaročným trénerom z národného tímu Chrisom Carmichaelom. Carmichael bol fajn chlap, ale bol skôr roztlieskavač než kouč. Mal svoje obľúbené frázy, ktoré donekonečna opakoval ako text nejakej pesničky. Pred prológom mi Chris odspieval kompletný album svojich najväčších hitov: Šliapni na to poriadne, sústreď sa, nezabudni dýchať. Ale popravde som ho vôbec nepočúval. Myslel som na dážď, na dlažbové kocky, ktoré budú klzké ako ľad, a na to, že väčšina mojich súperov bude mať v zákrutách strach šliapnuť poriadne do pedálov. V duchu som si hovoril: Možno som zelenáč, ale na rozdiel od ostatných mám dve výhody – viem sa dobre lyžovať a nemám čo stratiť.

Vyrazil som z rampy a vrhol sa v plnej rýchlosti do prvej zákruty, Carmichael sa vydal za mnou v sprievodnom vozidle. Stále som zrýchľoval, vybičoval sa na maximum a potom som udržiaval dosiahnuté tempo. To, že som dospel k hranici svojich možností, poznám vždy podľa toho, že v ústach cítim chuť krvi. S ňou zotrvávam na hrane. Práve toto je okamih, pre ktorý som si zamiloval cyklistiku, a pre ktorý ju stále milujem – tajomné prekvapenia, ku ktorým dochádza, keď zo seba vydáte všetko, čo je vo vás. Prinútite sa k maximálnemu výkonu – svaly kričia, srdce sa chystá vybuchnúť, kyselina mliečna vám vsakuje do tváre a rúk – a potom tú hranicu o kúsok posuniete, a vzápätí ju posuniete ešte o ďalší kúsok a začnú sa diať veci. Niekedy to nevydržíte a vybuchnete; inokedy sa vám podarí dosiahnuť krajnú hranicu, ale už ju nedokážete prekročiť. Ale niekedy ju prekročíte a ocitnete sa na mieste, kde je bolesť taká veľká, že sa pod jej tlakom načisto rozplyniete. Viem, znie to ako zen, ale presne tak to cítim. Chris mi často hovorieval, aby som bol vždy sám sebou, ale mne to nikdy nedávalo zmysel. Pre mňa bolo hlavné prekonať seba samého, posúvať sa za každú cenu stále ďalej a ďalej, až ste sa dostali niekam, kde to nepoznáte, na miesto, aké ste si dovtedy sotva dokázali predstaviť.

Vyberal som zákruty, ako najrýchlejšie sa dalo, ako pretekárske auto na rely, šmýkal som sa na mačacích hlavách, ale akýmsi zázrakom sa mi vždy podarilo udržať rovnováhu a vyhnúť sa pádu do slamených balíkov. Do kopcov som zaberal plnou silou, na rovinkách som sa prikrčil a kmital nohami ako zmyslov zbavený. Cítil som, ako mi stúpa kyselina mliečna, ako mi prúdi telom, zmocňuje sa nôh i rúk, dostáva sa pod nechty – dobrá čerstvá bolesť. Čakala ma posledná pravouhlá zákruta, po nej dlažbu vystriedal asfaltový povrch. Zvládol som ju, narovnal sa a vystrelil k cieľu. Keď som ním prechádzal, letmo som pozrel na časomieru: 6 minút 32 sekúnd.
Tretie miesto.
Zažmurkal som a pozrel sa ešte raz.
Tretie miesto.
Nie stotretie. Ani tridsiate. Tretie.
Carmichael bol ohromený, nevychádzal z údivu. Nadšene ma vystískal. „Ty jeden bláznivý pako,“ povedal mi. Zostali sme v cieli a sledovali ostatných jazdcov. Predpokladali sme, že môj čas bude ešte veľakrát prekonaný a moje umiestnenie klesne. Lenže cieľom prechádzal jeden jazdec za druhým a môj čas sa stále držal na svojej pozícii.
Jekimov – tri sekundy za mnou.
Hincapie – tri sekundy za mnou.
LeMond – jedna sekunda predo mnou
Armstrong – jedenásť sekúnd za mnou.
Keď do cieľa dorazil posledný jazdec, bol som na šiestom mieste.
Nasledujúci deň, keď pelotón vyrážal z Wilmingtonu na prvú etapu, bol som zvedavý, či sa pri mne pristaví niektorý z profesionálov, pozdraví ma, prehodí so mnou pár kamarátskych slov. Nepristavil sa nikto – ani Alcalá, ani Jekimov, ani LeMond. Bol som sklamaný, ale zároveň sa mi uľavilo. Nevadilo mi byť anonymným jazdcom. Bolo mi jasné, že som len amatér, ťažný kôň, nikto.
Asi po šestnástich kilometroch ma ktosi kamarátsky potľapkal po chrbte. Otočil som sa a uvidel Lancea, jeho tvár delilo od mojej asi pol metra. Díval sa mi priamo do očí.
„Hej, Tyler, včera to bola dobrá jazda.“
Určite nie som prvý, kto to tvrdí, ale spôsob, akým sa Lance rozpráva s druhými, je skutočne podmanivý. Predtým ako čokoľvek povie, dožičí si zhruba polsekundovú pauzu. Len sa na vás mlčky díva, pozoruje vás a zároveň vám dáva možnosť, aby ste si prezreli aj vy jeho.
„Ďakujem,“ odvetil som.
Prikývol. V tej chvíli medzi nami čosi prebleslo – Rešpekt? Uznanie? Nech už to bolo čokoľvek, človeku z toho behali po chrbte zimomriavky. Po prvý raz som mal pocit, že by som mohol patriť do klubu.

Tretiu časť nájdete na športkách v pondelok od 10:45